Slovenská komora zubných lekárov je mimovládna samosprávna nepolitická stavovská a profesijná organizácia pôsobiaca na území SR zriadená zákonom. Komora združuje zubných lekárov v Slovenskej republike, podporuje ich záujmy a ochraňuje ich stavovskú česť, podieľa sa na utváraní podmienok a zvyšovaní odbornej úrovne poskytovanej stomatologickej starostlivosti.
Komora spoluvytvára podmienky na zlepšenie orálneho zdravia obyvateľstva Slovenskej republiky. Chráni a rozvíja slobodný výkon povolania zubného lekára, ktorý má zásadný spoločenský význam a je v záujme samotného pacienta.
Krátko z histórie:
- Slovenská komora zubných lekárov bola ustanovená 3. apríla 1992 na Jarnom sneme v Košiciach
- Na zlepšenie informačného toku medzi centrom a jednotlivými RKZL začali v roku 1994 vychádzať noviny Zubný lekár. Komora v tomto období riešila celý okruh otázok v transformácii stomatologickej starostlivosti, počnúc privatizáciou, poisťovacím systémom, cez pregraduál a postgraduál, končiac etikou správania sa zubných lekárov na verejnosti a medzi sebou.
- V roku 1996 už viac ako 65% stomatológov pracovalo súkromne, z toho asi 10 % neboli zmluvnými partnermi zdravotných poisťovní.
Patrónka zubných lekárov Svätá Apolónia
(Vydavateľ: Dr. Frank Braun, Düsseldorf, Nemecko)
O svätici z egyptskej Alexandrie koluje legenda, ktorá ju predurčila za patrónku zubných lekárov a priradila jej i vlastný deň – 9. február. Svätá Apolónia sa narodila koncom 2. alebo začiatkom 3. storočia. Bola to žena dobrých mravov a nezlomnej viery v Krista. Stala sa obeťou protikresťanského pogromu za cisára Filipa Araba (244-249). Rozoštvaní pohania jej vytrhali zuby. Pri hranici jej dali možnosť zachrániť si holý život pred upálením, keď zaprie kresťanskú vieru. Apolónia ich mala požiadať o čas na rozmyslenie, no v nestráženej chvíli sama skočila do ohňa. Podľa výkladu nik nepokladal jej voľbu bolestnej smrti za prejav zúfalstva, ale za rozhodnutie radšej zomrieť ako zotrvávať v nebezpečenstve hriechu. Svätá Apolónia sa zobrazuje s kliešťami a je aj ochrankyňou proti bolestiam zubov.
Hippokratova prísaha
Prisahám pri Apolónovi, bohovi lekárstva, pri Aeskulapovi, Hygiei a Panacei aj pri všetkých bohoch a bohyniach a dovolávam sa ich svedectva, že túto prísahu a tieto záväzky budem podľa svojich síl a svedomia poriadne dodržiavať: Svojho učiteľa v lekárskom umení si budem rovnako ctiť ako vlastných rodičov a vďačne mu ponúknem všetko potrebné. Ak sa dostane do núdze, dám mu zo svojho, rovnako i jeho potomkom dám a budem ich pokladať za vlastných bratov. Pokiaľ po znalostiach tohto umenia zatúžia, budem ich vyučovať zadarmo a bez nárokov na akékoľvek záväzky. Svojim synom a synom svojho učiteľa ako aj všetkým ustanoveným a na dodržanie lekárskych mravov prisahajúcim umožním, aby sa zúčastňovali na výučbe aj na prednáškach aj na celej vede. Nikomu však inému. Spôsob svojho života zasvätím podľa vlastných síl a svedomia úžitku chorých a budem ich ochraňovať pred každou krivdou a bezprávím. Ani prosbami sa nedám prinútiť na podanie smrtiaceho lieku, ani sám nikdy na to nedám podnet. Nijakej žene nepodám prostriedok na vyhnanie plodu. Svoj život a svoje umenie vždy budem chrániť v čistote a udržím ich bez akejkoľvek viny. Sám neuskutočním rez u nijakého chorého, ktorého trápia kamene, ale odovzdám ho do rúk mužom skúseným v tomto odbore. Nech vkročím do akéhokoľvek domu, vojdem tam len s úsilím pomôcť chorým a budem sa vyhýbať každému podozreniu z bezprávia alebo hocijakého ublíženia. Zrieknem sa túžby po zmyslových pôžitkoch či so ženami či s mužmi, či so slobodnými či otrokmi. Keď pri svojej lekárskej praxi zbadám alebo vypočujem niečo, čo by malo zostať tajomstvom, o súkromnom živote ľudí všetko zamlčím a ako tajomstvo uchovám. Ak budem túto prísahu dodržiavať a poriadne spĺňať, nech sa mi dožičí žiť navždy šťastne, nech sa dožijem úcty všetkých ľudí a nech sa radujem z plodov svojho umenia. Ak ju však poruším či poškvrním, nech sa mi stane pravý opak.
Hippokratova prísaha (latinsky)
Per Apollinem medicum et Aesculapium, Hygiamque et Panaceam iure iurando affirmo et Deos Deasque omnes testor, me quantum viribus et iudicio valuero, quod nunc iuro et ex scripto spondeo plane observaturum. Praeceptorem quidem qui me hanc artem edocuit, parentum loco habiturum, eique cum ad victum, tum etiam ad usum necessaria, grato animo communicaturum et suppeditaturum. Eiusque posteros apud me eodem loco quo germanos fratres fore, eosque si hanc artem addiscere volent, absque mercede et syngrapha edocturum. Praeceptionum quoque et auditionum, totiusque reliquae disciplinae, cum meos et eius qui me edocuit liberos, tem discipulos qui Medico iure iurando nomen fidemque dederint, participes facturum, aliorum praeterea neminem. Victus quoque rationem, quantum facultate et iudicio consequi potero, aegris utilem me praescripturum, eosque ab omni noxia et iniuria vindicaturum. Neque cuiusquam precibus adductus, alicut medtcamentum lethale propinabo, neque huius ret author ero. Neque simili ratione mulieri pessum subdititium ad foetum corrumpendum exhibebo: sed castam et ab omni scelere puram, tum vitam, tum artem meam perpetuo praestabo. Neque vero calculo laborantes secabo, sed magistris eius artis peritis id muneris concedam. In quancunque autem domum ingressus fuero, ad aegrotantium salutem ingrediar, omnem iniuriae inferendae et corruptelae suspicionem procul fugiens, tum vel maxime rerum venerearum cupiditatem, erga mulieres iuxta ac viros, tum ingenuos, tum servos. Quae vero inter curandum, aut etiam Medicinam minime faciens, in communi hominum vita, vel videro, vel audiero, quae minime in vulgus efferi oporteat, ea arcana esse ratus, silebo. Hoc igitur ius iurandum si religiose observaro, ac minime irritum fecero, mihi liceat cum summa apud omnes existimatione perpetuo vitam felicem degere et artis uberrimum fructum percipere. Quod si illud violavero et peieravero, contrarta mihi contingant.